Kambodža, ostrov Koh Rong a prechod cez džunglu do raja

Autor: Zuzana Cutkova | 21.2.2017 o 22:01 | (upravené 21.2.2017 o 22:06) Karma článku: 3,49 | Prečítané:  814x

Kambodža je krásna krajna, ktorá ma očarila. Popri našom cestovaní zažívame rôzne situácie a dostávame sa na rôzne miesta. A presne tato kombinácia sa nám stala na ostrove Koh Rong.

Koh Rong je skoro všade spomínaný, ako párty ostrov Kambodže. Nakoľko vyšla oslava narodenín môjho priateľa na dovolenku, prečo by sme to nevyužili. Internet v Kambodži je nič moc pokiaľ nie ste v okolí veľkého mesta, tak sa nám stalo ,že sme si nebookli nocľah deň dopredu ako máme vo zvyku, aby sme trochu ušetrili čas. Našťastie hneď pri vystúpení z lode, ktorá nás dopravila do prístavu, stáli nejakí dobrovoľníci, ktorí nám povedali aké sú možnosti. Bolo 22.12. a ostrov sa začal pomaly ale isto zapĺňať, koli vianočnej párty, ktorá vypadalo ,že ide byt veľkolepá.  Ubytovanie bolo podľa pracovníkov takmer nemožné nájsť na tej strane ostrova, no za chvíľu sa zjavil od niekial Rus, že by o niečom vedel, a tak sme sa rozhodli ho nasledovať. Cena 10 dolárov na noc bola priateľľná, no keď sme uvideli podmienky bola stanovená trochu privysoko. Po celom dni cestovania sme ale boli radi, že máme aspoň nejakú izbu. Párty časť ostrova sa veľmi rýchlo zapĺňa ľudmi, aj keď musím povedať nikoho s kufrom som tam nevidela. Všetko boli batôžkári, ktorí peniaze asi len tak nerozhadzujú, ale ceny boli rozhodne už trochu nadstrelene. Pracuje tam veľa dobrovoľníkov a aj napriek tomu sú všade vylepené inzeráty že hľadajú Western Staf.

Po zložení sa na izbe ktorú sme museli zamknúť zámkou, aká sa bežne dáva na pivnice, sme sa šli najesť a trochu preskúmať ostrov. Na naše prekvapenie sa ale spustil nenormálny lejak a tak sme zabočili hneď do prvej reštiky, ktorá sa nám pozdávala. Výhoda lejakov v Ázii je že sú síce intenzívne a do pár sekúnd zmoknete do nitky, sú veľmi krátke a tak  po par minútach ste zase iba dolepený od vlhkosti.

Prístav je v podstate taká malá dedinka, kde je bar na bare nad ktorými sú urobené ešte izby. Pripadne domáci využili svoje domy a prerobili ich na ubytovne. Minimálne sa o to pokúsili

. Aj naše ubytovanie je riešené tak, že dolné poschodie si žije rodinka ako by sa nič nedialo a hore urobili  prístavbu, ktorú pozliepali tak, aby to spĺňalo minimálny štandard ako sú dvere a steny. Našťastie tam tiekla voda a bola zavedená elektrika takže na prenocovanie úplné postačujúce.

Po večeri sme sa šli prejsť po pláži a po pár sto metroch prechádzky ,sme už našli aj  luxusnejšie bungalovi. Novoobjavený raj sa stáva pomaly ale isto komerčným miestom. No nejaký čas to určite ešte potrvá, kým z toho budú Sejschely.

Od párty ostrova sme očakávali nenormálnu žúrku, z ktorej nám bude ešte dva dni hučať v hlave, no naša predstava zakopla o realitu. Asi sme boli predsa len na nesprávnej strane ak sme chceli zažiť tu šialenú pary o ktorej som tak veľa čítala a na ktorú nás pripravovali aj v Sihanoukwile. Pri kupovaní lístkov na loď nám chceli natlačiť už aj zľavnené lístky na párty ktorá je tam každý večer. Barov je tam síce moc no  cely večer sa niesol v posedkávaní na pláži a popíjania drinkov. Zaľudnenú časť sme prešli niekoľko krát hore dole a zhodli sme sa na tom že tu nemáme moc čo robiť.  Ani more nás tak nelákalo, nakoľko bolo neďaleko prístavu a tie lode vypúšťajú zo seba vseliake svinstvo. A tak sme sa pokúsili chytiť aspoň záblesk internetu a pozrieť možnosti ostrova. Na opačnej strane sme si našli bungalov za nejakých 15 dolárov na noc a tak bolo rozhodnuté. Už len ako sa tam dostaneme.

Za loď pýtali 25 dolárov, čo nám prišlo trochu prehnané, aj keď počtom osôb to obmedzene nebolo, ale pre dvoch to bolo každopádne nevýhodné a tak sme otvorili  mapy že ako ďaleko je to na pešo. Na naše prekvapenie navigácia zahlásila 7 km a hodinu a pol chôdze. Pol hodka cez džungľu a ostatok po pláži. A bolo rozhodnuté. Len nájsť začiatok trasy.

Našťastie sme stretli naseho Rusa čo nám ponúkol ubytovanie a tak sme sa ho hneď spýtali na smer. Plne naložení sme sa vybrali ta cestu. Už po prvých metroch do kopca sa nám moc do toho nechcelo. Povedali sme si ale, že tú pol hodku nejako zvládneme. Začiatočné stúpanie bolo dosť strmé a my sme mali na nohách iba žabky no po prekonaní par výškových metrov sme boli na vrchu, kde nasal prvý problém. Rozhodnúť sa ktorým smerom ukazuje šípka. Na tabuli bolo napísané že mame nasledovať topánky no úvodný smer bol neurčitý. Vydali sme sa s malou dušičkou do ľava a dobre sme spravili. Po pár minútach sme na strome zbadali priklincovanú šľapku, a tak sme z pokojom mohli pokračovať. Teplota stúpala a vlhkosť uprostred džungle bola chvíľami neznesiteľná. Našťastie pofukoval vietor, ktorý nám dodával silu pokračovať. Cestou po hrebeni nás predbehli dve skupinky, ktoré mali namierene rovnakým smerom. Chvíľu sme s jednou z nich  kráčali, ale po par minútach usúdili, že pôjdu ďalej svojim tempom. Mali so sebou len malé batohy na vodu a uterák a my naše veľké bagle takže som im logicky nestíhala a zase sme ostali na ceste divočinou len vo dvojici. Tie zvuky, ktoré sa k nám blížili z každej strany miestami naháňali hrôzu na druhej strane boli fascinujúce. Dokonca sme si par kráť myseli, že sa blížime k vodopádom, no po čase sme prišli na to , že keď počujeme hučanie vody príde vánok ktorý nás ochladí.

 

Tesne pred klesaním nás dobehla druha skupinka. Pod klesaním si predstavte obrovskú kamennú stenu, ktorá je na prvý pohľad neschodná. Tvorili ju obrovské kamenné schody. Niektoré menšie, iné dosahovali aj meter.

Možno vám to pride v pohode, ale nezabúdajte na to, že máme na nohách žabky, na pleciach 13kg a vlhkosť minimálne 80%. Skupinka nám ponúkala pomoc no povedali sme si že to zvládneme. Veď tak vysoko sme nestúpali. No ako sme klesali sily mi ubúdali. Miestami  bolo potrebné zlaňovat za pomoci lián, inde bolo pripravené lano. Boli aj úseky, kedy sme bagle museli zložiť a podávať si ich pretože nás rýchlo mohli prevážiť a ten pád by bol asi dosť nepríjemný. Vždy keď som si myslela, že už je to za nami sa pod nami zase ukázala kamenná stena. Moje kolená pomaly ale isto začali vypovedať a nohy sa mi roztriasli tak, že aj malý schod mi robil problém. Nálada z vyčerpaná klesla nenormálne rýchlo a ja som len túžobne čakala na výhľad na more, ktorý mi ukáže cieľ. Z polhodinovej prechádzky džungľou sa stal skoro dvoj hodinový zápas s gravitáciou. No nakoniec sme sa na pláž dostali. Pohľad na ňu bol neskutočný. Bola nádherna , dychvyrážajúca a čakala iba na nás. Už sme museli iba prekonať stavenisko. Predpríprava na pristav ktorý to časom určite všetko zničí.

Po prejdení par metrov po tej dokonalej pláži sme zbadali domček a pred nim pár lehátok, na ktorých už oddychovali ľudia, čo nás obiehali.  Dve lehátka boli voľne akoby čakali iba na nás. Hneď sme na ne zhodili naše bágle a aj keď som posledné metre mala s chôdzou problém, do vody som sa rozbehla ako by som cely deň nič nerobila. Trochu sme si oddýchli, dali chladené pivko, rozlúčili sa a vydali na 5 kilometrovú cestu po pláži bielej ako sneh k nasemu bungalovu.

Už to bola iba rovinka a piesok sa skoro vôbec nezabáral no únava robí svoje a aj obyčajná chôdza na slnku uberá energiu. Našťastie sme niekde na pol ceste narazili na bar. Vedieť to nom skôr, určite ostaneme tam. Bar ponúkal ubytovanie tak pre 10 ľudí v malých chatkách. Priestor pred barom bol ako stvorený na relax.

V pozadí vysoké palmy a pred vami ta úžasná plaz s priezračnou vodou. Namiesto stoličiek boli na zemi tie veľké vankúše do ktorých sadnete a oni sa vám prispôsobia a na palmách vyseli všade hojdacie siete. Jednoducho takto si predstavujem raj na zemi.  Ako si tak ležíme v sieti a užívame danú chvíľu z ničoho nič sa  k brehu približuje malá loďka. Stačil nám jeden pohľad na ňu a bolo rozhodnuté. Musíme ich ukecat, aby nás zaviezli do nasej dedinky na konci pláže. Moc náročné to nebolo. Za 5 dolárov nás odviezli priamo pred náš bungalov, no určite to oľutovali. To by sme neboli my keby všetko išlo podľa plánu.

Pri parkovaní malého člnku nás vlna otočila bokom a už to šlo... Vlna za vlnou začala plniť našu loďku vodou, až bola úplné cela zatopená. Ako prvé sme ratovali malé batohy v ktorých bola elektronika. Ľudia čo boli na pláži sa nám hneď rozbehli pomáhať ratovať batožinu. Majitelia loďky ratovali motor,  aby ho čím skôr dostali na breh. Ja som začala vybaľovať, veci aby som zistila škody prípadne čo to ešte zachránila a môj priateľ spolu s okoloidúcimi či leňošiacimi chlapmi z pláže sa pokúšali otočiť loďku plnú vody správnym smerom, aby zabránili úplnému potopeniu. Našťastie ale všetko dobre dopadlo. Naša elektronika prežila motor naštratoval a o akciu na inak kludnej pláži, ktorá už bohužiaľ nemala snehovo bielu farbu ale aj napriek tomu mala svoje čaro ,sme sa tiež postarali. Takže nám neostávalo nič iné iba sa ubytovať a nechať sa pohltiť atmosférou malej dedinky do ktorej sme sa po náročnom dni konečne dostali.

Určite odporúčam absolvovať cestu džungľou každému, kto sa na ostrove ocitne. Aj keď s veľkým batohom je to o niečo náročnejšie zážitok je to nezabudnuteľný a ten pohľad na druhej strane naozaj stoji za to. No určite by som sa poponáhľala pretože z loďky sme videli obrovský komplex bungalovov vo výstavbe. Long  Beach už nebude ta panenská príroda akú sme mali možnosť ešte vidieť my.

Video z našeho putovania Kambodžou si možete pozrieť tu: https://www.youtube.com/watch?v=jdh20RG59D8

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?