Cesta z Kambodže do Bangkoku, kde som si myslela, že mi ide o život

Autor: Zuzana Cutkova | 26.1.2017 o 6:53 | (upravené 26.1.2017 o 19:21) Karma článku: 7,02 | Prečítané:  2596x

Rozhodli sme sa o návrat z Kamodže do Bangkoku po zemi, pretože to malo byť menej nebezpečné, ako cesta opačným smerom , pre ktorú sme zvolili pre istotu lietadlo.

        Do Bangkoku sme prileteli pred Vianocami a na toto mesto sme si nechali iba jednu noc, aby sme si trochu oddýchli po dlhej ceste z Európy. Hneď na druhý deň ráno som totiž našla výhodné letenky do Kambodže, nakoľko práve tá bola náš primárny cieľ. Po neuveriteľných dvoch týždňoch s batohom na pleciach nás ale čakal návrat - smer realita. Naše cestovanie sme ukončili v Angkor Wat. Deň dopredu sme si v našom hoteli zarezervovali odchod s cestovkou zo Siem Reap na 6tu ráno. Podľa našich výpočtov sme do Bangkoku mali doraziť okolo obeda a let sme mali až ďalší deň, tých pár hodín sme chceli trochu pobehať mesto a čo to uvidieť aj z Thajskej kultúry.

        Odvoz hneď ráno meškal pol hodinu, ale tak presnosť im nič nehovorí, ako sme si stihli všimnúť. Chlapík z cestovky nám skontroloval lístky a  usadil nás do auta k šoférovi, ktorý nevedel ani slovo anglicky. Mysleli sme, že nás iba zavezie na stanicu, kde prestúpime do minivanu a potom najbližšie vystúpime až v Bangkoku. Po hodine cesty nám to už začalo byt divné, a tak sme sa rukami nohami snažili zistiť kam vlastne ideme. No odpovede sme sa nedočkali. O niekoľko hodín sme boli na Thajskych hraniciach, ktoré sme prešli bez zastavenia, ale hneď za nimi sme sa otočili a šofér sa vrátil na Kambodžskú stranu. Vystúpil z auta, vybral nám veci z kufra a my sme v nemom úžase museli vystúpiť tiež. A teraz bábo raď. Našťastie sa nám podarilo sa spojiť s cestovkou, kde nám oznámili, že migračné si musíme prejsť sami a za hranicou na nás už čaká minivan , ktorý nás prepraví do cieľa. No zorientovať sa v tom chaose nám dalo celkom zabrať.

        Najprv sme si museli isť po pečiatku, že opúšťame Kambodžu a potom si vystáť nekonečnu radu  pre pečiatku, že vstupujeme do Thajska. Okolo obeda sme boli konečne vybavení a tak nám ostávalo už iba nájsť miesto kde stoji náš odvoz. Nakoľko nám hneď ráno pri kontrole lístkov nalepili nejakú malú nálepku na tričko, na ktorú sme počas dňa aj zabudli, po prejdení par metrov z budovy si nás odchytil zamestnanec cestovky, ktorý konečne hovoril po anglicky, že musíme počkať na ostatných a potom nás zavezú k minivanu. Toto čakanie bolo ale zase raz nekonečné... Ľudia prichádzali, odchádzali a my sme stále čakali.... Po kvante otázok, kedy už konečne po nás niekto príde a po vyše dvoch hodinách čakania sme konečne prišli na rad aj my. Nasadili nás do dodavky spolu so skupinou Maďarov a odviezli pravdepodobne na centrálu. V budove boli ventilátory, takže sme sa na chvíľku mohli schladiť. Skupinka Maďarov si tam hneď objednala jedlo, no my sme sa najedli chvíľu pred tým v stánku na ulici. Na čo sme sa ale tešili, bolo vychladené pivo v skoro klimatizovanej miestnosti. Behom pol hodiny boli Maďari preč a my sme zase raz ostali napospas času.

       Neviem koľko ho ubehlo ,  no z ničoho nič na nás volá chlap, že rýchlo rýchlo do auta čaká sa už iba na vás.  To šťastie čo nás naplnilo, a oči ako sa  rozžiarili nám, tak to  vidno asi iba na malých deťoch, keď dostanú vytúženú hračku. Niekedy stačí ku šťastiu naozaj málo. S niekoľko hodinovým meškaním sme konečne sedeli v 7miestnom  minivane smerom do Bangkoku. Cesta ubiehala celkom rýchlo. V aute sme boli všetko batôžkári a počúvať ich rozhovory , kde kto čo zažil bolo zaujímavé, ale slnko a teplo ma tak vyčerpali , že som zaspala. Zobudilo ma zabrzdenie auta a ja som myslela že huraaaa cieľ. No to sme boli len na pumpe. A takto sme stáli ešte dva krát. Podľa GPS sme od nastúpenia do auta mali mat pred sebou iba 2,5 hodiny jazdy, no to by sme nemohli zhruba každú pol hodinu tankovať s prestávkou 15 až 20 minút, takže aj to sa nám trochu natiahlo. Konečne sa nám pred očami začal objavovať Bangkok.  Kto by si bol pomyslel, že sa to celé môže ešte zamotať.

       Už sme boli takmer v centre, keď sa tu zrazu na šoféra z poslednej sedačky vyrútil jeden Japonec, čo s nami cestoval. Doslova na neho skočil a s neprítomným pohľadom plným strachu sa za každú cenu chcel  dostať z auta. Stále opakoval, že máme tiež ihneď vystúpiť, že nás niekto prenasleduje a chce nás zabiť. Šofér chvíľu pred tým s niekým telefonoval a spätne som si spomenula, že keď sa ho niečo pýtali povedal že rozumie Thajsky. Náš šofér totiž zase raz nevedel ani slovo anglicky. Celé sa to udialo v tak krátkej chvíli, že sme netušili čo sa deje a súvislosti sa nám strácali. Na naše prekvapenie šofér nijako nereagoval, iba sa stále pozeral von z okna, dokonca aj vo chvíli, keď mal okolo krku jeho ruky nič neurobil. Japoncovi sa podarilo dať dole aspoň okienko z ktorého vyskočil. Možno si ani nevšimol, že sme uprostred osem prúdovej cesty, no našťastie bola akurát červená.

       Hneď po tomto incidente zobral šofér znova telefón do ruky a chcel opätovne niekomu volať. Môj priateľ sedel vpredu a tak mu v telefonáte zabránil. Pohľady nás ostatných sa hneď stretli a v priebehu par sekúnd sme sa zhodli, že ďalej cestovať nechceme. Ten pohľad s akým na nás Japonec kričal, že nás niekto sleduje s cieľom nás zabiť, nám stačil na to, aby sme šoféra donútili bez násilia rukami nohami zastať na krajnici a my sme mohli vystúpiť. Bol trochu zmätený, ale vôbec nenamietal. Zrazu sme sa ocitli na ceste niekde na obchvate mesta. Našťastie sme boli 3 páry s batohmi na cestách a nik nepodľahol panike a aj keď sme všetci mali adrenalín napumpovaný v krvi, v podstate s chladnou hlavou sme riešili, čo ďalej. Pár z Austrálie, čo sedel pri Japoncovi vravel, že bol nejaký čas cesty nekľudný a stále sa pozeral do zadu dokonca si ich aj vyfotil. Tu som bohužiaľ nepochopila či ich, alebo nejaké auto za nami. Každopádne ešte aj potom tom celom incidente nám táto skutočnosť naháňala strach. Zhodli sme sa na tom, že v Bangkoku sme najviac v bezpečí v turistickej časti a tak nám neostávalo nič iné, ako sa tam dopraviť. čím skôr tým lepšie, pretože začalo zapadať slnko a to na druhej strane zemegule zapadá veľmi rýchlo. Našli sme najbližšiu autobusovú zastávku a nastúpili našťastie tým správnym smerom.  Keď sme boli už dá sa povedať v bezpečí, ako skupina sme sa rozlúčili a pokračovali každý svojou cestou.

         Neviem vám povedať, či to celé bola reálna hrozba, no z určitosťou vám viem povedať, že nik z nás v tej chvíli nemal v pláne zisťovať to. Za seba môžem povedať, že som rada, že sa to stalo na konci nášho cestovania. Inak som si takmer istá, že by sme boli ovplyvnení sledom udalostí a asi nie tak spontánni, ako to máme vo zvyku.

        S odstupom času sa na to pozerám, ako na skúsenosť, ktorá sa vždy zíde, a ktorá sa mohla stať hocikde na svete, takže určite nezanevrieme na cestovanie po JV Ázii. No pokiaľ by sme sa vybrali ešte raz rovnakú štreku, už to asi predsa len budeme riešiť overenou verejnou dopravou, nakoľko sme si celé papierovačky ohľadom víz aj tak museli preskákať bez pomoci cestovky, čo bol vlastne dôvod našej voľby.

S pozdravom a úsmevom na perách Zuzana.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.


Už ste čítali?