Filipíny s batohom na pleciach

Autor: Zuzana Cutkova | 9.11.2016 o 10:27 | (upravené 21.2.2017 o 22:08) Karma článku: 5,11 | Prečítané:  1171x

Nie je to tak davno co sme prepadli cestovaniu s batohom na pleciach. Je to pre nas omnoho aktraktivnejsie ako lezat niekde v rezorte. Clovek zaziva neustale nieco nove a aj napriek planovaniu cesty  je to cele o kompromisoch.

Aj tento náš výlet, aj napriek plánovaniu podľa plánu,  absolútne nešiel, ale o to viacej zážitkov sme na nasej dvojtýždňovej ceste pozbierali.

Začalo  to hneď pár hodín pred odletom z Európy, kde nám o dve hodiny posunuli let zo Saudskej Arábie. Človek by si povedal, dve hodiny hore dole, ale nám to narušilo harmonogram a  to malo dopad na následné presúvanie sa k cieľu našej cesty.  Museli sme si prebookovať let v rámci Filipín, nakoľko sme mali letieť posledným letom toho dňa. To posledne po čom sme túžili, bolo míňať našu dovolenku v deväť miliónovom meste. Samozrejme sme tam nakoniec museli ostať a na poslednú chvíľu hľadať nové lety a  ubytovanie. A to nehovorím o tom, že prebookovanie letenky nás stálo rovnako ako nová.  Aké z toho plynie ponaučenie? Rátať s riadnou (3 hodiny su málo:)rezervou na prestup. Nikdy neviete, čo sa stane.

MANILA

Môj prvý dojem. Je jedno obrovské špinavé veľkomesto, plné pouličných zlodejov. To sme vedeli  vďaka blogom aj predtým no vlastná skúsenosť je hodná zlata.

Hneď, ako sme sadli do taxíka, ktorý sme si chytili za bránami areálu letiska, z aby sme ušetrili, nám taxikár bey varovanie všetky dvere uzamkol. Trochu ma to vydesilo, no šofér nás ihneď upokojil a vysvetlil,že je to len pre naše dobro, nakoľko zlodeji tam jazdia na skútroch a za jazdy otvárajú dvere a ukradnú, na čo dosiahnu. Takže sa nezľaknite a ak to neurobí taxikár, zabezpečte sa sami. V žiadnom prípade sa na cene  v Manile s taxikármi nedohadujte. Žiadajte zapnúť  taxameter a peniaze máte ušetrené. Často aj stonásobok ceny udanej taxikárom.

Našťastie sme v Manile strávili iba 8 hodín a z toho sme polovicu prespali a zvyšok sme strávili na letisku lebo poučení predchádzajúcou skúsenosťou,  sme nič nechceli nechávať na náhodu.

PUERTO PRINCESCA

Od vycestovania z Európy, k nášmu prvému cieľu, Puerto Princesca nám nakoniec zabralo 3 dni.  Náš trip ale napokon mohol začať. Po tom, ako sme sa ubytovali a na raňajky o pol siedmej ráno,  sme si dali zaslúžené a  vychladené pivko, bol spánok zase raz posunutý na neurčito. Za tie tri dni cestovania sme spali možno 6 hodín, ale neprišli sme vyspávať, všakže. Skôr sme chceli využiť každý deň naplno aby, nám a neušiel  ďaľší z našej dovolenky v raji. Po raňajkách sme si požičali motorky na tri dni s tým, že na nich pôjdeme na juh Palawanu  a preskúmame  turistami neprebádanú krajinu. Aj keď to znie možno dobrodružne, pre mňa to skončilo  skôr, ako sa začalo.. Hneď prvý deň ,  som  nešťastne spadla z motorky a nepríjemne  a bolestivo sa oškrela. Samozrejme, že moje nadšenie spoznávať krásy ostrova týmto spôsobom padlo vďaka bolesti, ktorú som mala.Takže sme si  predĺžili  pobyt na danom mieste, aby som sa zotavila a brázdili sme len okolie. 

Ako sa hovorí, všetko zlé, je na niečo dobré. Aj keď nám to narušilo náš cestovateľský plán, mali  sme možnosť hneď na začiatku zažiť ochotu miestnych ľudí . Keď som ležala pod motorkou, cestujúci z autobusu, ktorý bol predomnou, sa okamžite prišli pozrieť či som v poriadku.  Našťastie krv žiadna, no  odretá koža v 80% vlhkosti nie nič príjemné a šanca na  vytvorenie chrasty je minimálna. Na pláži, kde sme išli, ma domáci  bez mihnutia oka ošetrili a nič za to nechceli. Všade som čítala, ako domáci bez odmeny nepohnú ani prstom, no opak bol pravdou. Ich  dezinfekcia bola čistý alkohol , ako gáza poslúžila intimka a obväz šatka, ktorú si zložila ich dcéra z hlavy. Mala som šťastie na dobrých, ochotných ľudí. Postarali sa o mňa najlepšie, ako im to ich skromné podmienky dovolili.

Mali sme v pláne aj podzemnú rieku (novodobý 7 div sveta) no nakoľko by sme kôli necelej hodine na plťke v jaskyni strávili celý deň, na ceste tam a spät rozhodli, sme sa o tento zážitok prísť.  Prišlo nám to, ako mrhanie časom.

Nakoniec sme si vzali tricyklistu a City Tour, ktorú ponúkaju všade. Pol dňový výlet, pri ktorom sme navštívli krokodýliu farmu

, motýliu záhradu

a krásne vyhliadkové miesta.

 Aj keď sme to najprv chceli absolvovať samy, kôli môjmu zraneniu sme si zobrali  sprievodcu a neoľutovali sme. Nakoniec to bol super nápad,  inak by sme tam blúdili ešte teraz :D

 HONDA BAY

 Po dvoch dňoch som sa ovážila konečne otestovať  more, a tak sme mohli vyraziť na náš prvý Hooping na Honda Bay. (Hooping je hopkanie z ostrova na ostrov) A poviem vám, stalo to zato. Nakoľko je to celodenný výlet a my sme sa rozhýbali dosť neskoro, rozhodli sme sa neabsolvovať všetky ostrovy,  na druhej strane tie, čo sme si vybrali už boli skoro prázdne, pretože tam vsetci turisti chodia hneď ráno. Takže aj z miesta, kde sa to hemží turistami , sme mali zážitok, ako pri objavovaní niečoho nedotknutého.

Začiatok výletu ohrozila  po par minútach  pokazená loďka, a naša trpezlivosť bola skúšaná čakaním, kým nás príde vyzdvihnúť iná, schopná jazdy. Po pol hodine sme sa dočkali a vyrazili na Starfish island. Tam sme ešte  úplne samy neboli. To je jedna obrovská nevýhoda Hoopingov. To že ste na loďke len vy a posádka, neznamená, že dalších 10 prepchatých lodí tam už neparkuje. Zažívame v selfie dobu, všade okolo nás sa hmýria selfie tyčky. Nehovorím, že naša gopro nemá tiež svoju paličku, ale človek, aby si dával pozor. Na druhej strane výhoda toho, že Japonci, ktorí sú všade prítomní, väčšinou nevedia plávať stačí, aby ste si preplávali pár metrov ďalej do mora a ste mimo ohrozenia života Japončíkom :D a odrazu si môžete vychutnať v hlbšej vode pohľad na celé rodinky hviezdic. Taký výlet má svoje výhody, ako aj nevýhody. Obed sa priblížil a hlad bol už tak neznesiteľný, že sme sa vybrali na najbližší a zároveň najdrahši ostrov  nášho výletu. Prečo najdrahší? Pretože aj napriek zaplateniu tripu, sme museli k tomu priamo na ostrovoch zaplatiť  niečo ako turistickú daň a to 30-40 pesos. Na tomto ostrove však bol  poplatok 800 pesos na osobu. Pravda poplatok  zahŕňal aj jedlo a toho teda bolo požehnane.. Najedli sme sa  my traja a samozrejme sme ponúkli aj našu posádku a aj tak, sme mohli pohostiť zvieratká, ktoré neúnavne na nás pokukovali, ako nám chuti. No nepodelíš sa :D

Dokonca ostalo aj pre rybky.  Pri šnorchlovaní sme ich videli mnoho. Zážitok ale bol, ako náhle sme potrúsili kúsok chleba pod vodou, obklopili nás stovky pestrofarebných rybičiek. V pravo, v ľavo hore, dole všade okolo nás sa to hemžilo rybičkami. Stačilo  iba ležať na hladine a pozorovať túto hostinu. Skvelý zážitok. To nehovorím o tom, že sme boli sami, takže toto nádherné predstavenie bolo iba pre nás.  More sa začalo trochu búriť a keď som konečne dala hlavu nad hladinu uvidela som v diaľke búrku. Otočím sa, tam ďalšia.

Chytila ma trochu panika, lebo posledne, čo som chcela bolo vracať sa na pevninu počas búrky na otvorenom mori. Moja túžba poznávať a zbierať zážitky, ma pobádalo prezrieť si  ostrov. Naša posádka ma upokojila, že nejaký čas ešte mám. Tak som vzala foťák do ruky a šla som. Nečakala som ale, že na tak komerčnom ostrove nájdem domácich a prekvapilo ma, keď som sa zrazu ocitla u niekoho v záhrade

. Ujo si spokojne pochrapkával na hojdacom  kresle, okolo neho behala splašená hydina. To sú presne tie okamihy, ktoré milujem. Pozitívne naladená som sa vrátila k nasej loďke a spoločne sme sa zhodli na odchode.

Moc mi odľahlo, pretože búrka už bola  na dohľad, no našťastie sme mali dosť času sa bezpečne vrátiť  bez jej spoločnosti. Po návrate na izbu sme opäť pobalili naše veci  aby sme ráno mohli sadnúť na bus v ústrety novým dobrodružstvám. O tri dni sme museli byť v El Nido , kde sme mali dohodnuté  štvordňové  stanovanie na opustených ostrovoch. Aby cesta nebola nekonečná a jednotvárna, rozdelili sme si výlet na dve časti so zastávkou v Roxas.

 

ROXAS

Na nete sme sa dozvedeli, že je tam krásne a bez množstva turistov. Presne také miesta sme vyhľadávali, a tak prečo to  nevidieť na vlastné oči.  Cesta autobusom z Puerta mala trvať tri hodiny, no trvala skoro päť.  Na miesto sme dostali neskoro večer. Vystúpili sme na stanici s neuveriteľne plným mechúrom . Našťastie nájsť si tmavé miestečko nebol problém, nakoľko tam bolo pouličné osvetlenie asi každých 200 metrov. Hneď sme si pomysleli, že tu sa už teraz asi nenajeme.  Náš hotel bol asi 2 km od stanice a po ceste iba tma.  Domáca nám niečo pripravila. Chalani nejedia morské plody a tak sme sa smiali  že isto dostaneme iba tie. lebo sa nás nepýtala, čo by sme si dali. Kto by bol čakal, že okrem ryže tam nič iné pre chalanov nebude. Rybacia polievka, krevety, mušle a lobster. Mne očká zasvietili, pretože ja to zbožňujem, stalo sa mi to však osudným. V noci som absolvovala maratón na záchod, až do obeda nasledujúceho dňa. Takú "crevnu chripku" neprajem nikomu. Samozrejme, že z plánovaného výletu nebolo nič a moja skúška nervov pokračovala. Druhé poznanie, aj negatívna skúsenosť s domácimi. Som si takmer istá ,že nesprávne pripravila jedlo, nedodržala postup a skoro ma priotrávil. Napreik tomu si  neváhala  zapýtať plnú cenu za troch aj keď som jedla iba ja . Lobster sa totiž musí varit za živa ... tento bol zjavne prihrievaný. No, čo už, človek sa učí na vlastných chybách, ale kĺudne sa učte z mojich.  Kým ho neuvidíte plávať skôr, ako vám ho donesú na tanier neriskovala by som.

EL NIDO

Cestu autobusom som nakoniec zvládla aj keď  mi bolo prišerne. Cítila som sa, ako chodiaca mŕtvola bez energie a sil a to sme mali v plane zippling ( zlaňovanie sa z jedného ostrova na druhy). No ako sme si za pár dní stihli všimnúť naše plánovanie nemalo moc úspech . Ani teraz tomu nebolo inak a nakoniec sme tento plán neuskutočnili. Tak sme  sa išli aspoň najesť na pláž ponad, ktorú viedlo lano. Ja som dala do seba ledva vodu, tak som vykvasená na hojdacej sieti pozorovala, ako si to ostatní užívajú a  zlaňujú nadomnou  Nechcela som mojou hroznou náladou umierajúcej mŕtvoly kaziť deň chalanom a tak som sa pobrala  do nasej kutice vyskúšať recepty starej matere, nakoľko lieky nezaberali. Chalani prišli celkom veselo naladení a ukázali mi fotky toho najúžastnejšie západu slnka, aký som kedy videla, skoro ma porazilo. Stačilo, aby som ostala  asi 15 min dlhšie a mohla som na vlastné oči vidieť to nebeské divadlo.

No hlavne, že mi obyčajný banán zabral viac, ako čierne uhlie a lieky z ich lekárne . A tak, s nádejou, že som si svoj diel smoly vyčerpala, sme si nasledujúci deň  vybrali  Hooping, kde každá zastávka bola zameraná na šnorchlovanie. Výlet sme využili  aj  na návštevu pláže, ku ktorej sme odvážne preplávali popod malú  jaskyňu,  bol to do neopísateľný pocit, po vynorení sa za jaskyňou nad hladinu. Dych vyrážajúci pohľad, Uprostred skál sa pred nami  ukázala nádherná lagúna. Poučený osobnou skúsenosťou, už pri prvom Hoopingu , netreba sa nikam ponáhľať a budeš odmenený. Aj tu to bola hlava na hlave no my sme  všade prichádzali, keď ostatní odchádzali. A tak sme si aj túto nádhernú lagúnu mohli užiť osamote a  stíhali na loď doplávať skôr, ako Japonci vo vestách, plávajúcich štýlom topiacej sa mačky.

Ani sme sa nenazdali a bol tu večer. Mali sme  stretko s našim sprievodcom divočinou,  aby sme dostali posledne pokyny pred cestou. Čakala nás štvordňová dobrodružná časť našej dovolenky, na lodi bez elektriky, sprchy a  spaním na pláži v stane. Niečo ešte nepoznané turistami. Tam si máme možnosť uvedomiť,  čo všetko považujeme vo svojom živote za samozrejmosť. Jedli sme to, čo sme si sami alebo naša posádka  ulovili. Pre istotu sme mali aj malé zásoby z obchodu. Ryby zbožňujem, ale ich  pach  na raňajky mi teda vôbec nerobil dobre.  Ale zážitok to bol neuveriteľný. Navštívili sme desiatky ostrovov a až na jeden boli všetky neobývané, panenské. Plávali sme v mori bez strachu, že prídeme k úrazu selie paličkou :D Číhalo na nás ale iné nebezpečenstvo v podobe neviditeľných, nepríjemných, pŕhlivých medúz. Maličké, čo nás pŕhlili  pri plávaní nám spôsobovali  iba zimomriavky a krátkodobé svrbenie. Ako by to ale bolo, aby som si nevyskúšala objatie tej veľkej. Nevidela som ju, ale zato som ju cítila. Bolo to, ako šľahnutie byčom. Celá noha sa mi vyhádzala, ako po strete so žíhľavou a ani po niekoľkých dňoch to nezmizlo a nakoľko som nevedela ako telo na to reaguje rozniesla som si ten jed po celých rukách, pretože sa stačilo dotkúť postihnuteho miesta a hned na to si poškrabať ruku a uz to bolo.  Nakoniec ma toho zbavili antibiotika v miestnej nemocnici, kde som ostala  prekvapená informáciou od doktora, že konzumácia morských plodov, túto reakciu ešte zhoršujú.  A tie boli  mojou každodennou potravou. Až na to svrbenie to tak hrozne nebolo. Výlet som si tým určite nenechala pokazit.  Západy slnka, aké som nikde inde na svete nevidela boli dychvyrážajúce, A divadlo na nočnej  oblohe? Neuvertelné. Vždy keď som niekde vo svete hľadám veľký voz. Ten na Filipínach bol obklopený  miliónom hviezd. Tak veľa som ich ešte nevidela. Dokonca môžete  voľným okom pozorovať Mliečnu dráhu. A keď sklopíte zrak z neba na more,  môžete pozorovať svetielkujúci plankton na hladine. Ten výlet bola rozprávka v priamom prenose. No  musím sa priznať, že nie všetko bolo dokonalé. Spať v stane znie romanticky, ale bez karimatiek je to boj.

Toto nepohodlie vynahradí pohľad, ktorý sa ti naskytne. Otvoríš oči a uvidíš východ slnka nad obzorom. Aj na sprchovanie sa hrnčekom sa dá zvyknúť, ale na tretí deň som už snívala o prúde studenej vody a klimatizovanej izbe.  Každopádne pozitívne zážitky, o ktoré sa postarala príroda, prevyšovali nad negatívnymi. Odvážnym, túžiacim po dobrodružstve a hľadačom neobyčajných zážitkov vrele odporúčam. 

Aj napriek tomu, že sme na našom výlete boli v daždovom období ,  prehánky sme mali ukážkové,  nie dlhšie, ako pol hodinu. Po našom štvordňovom  tripe nasledujúci deň síce celý  pršalo,  vôbec to nevadilo. Boli sme radi, že máme klímu a sprchu a konečne suché oblečenie, ktoré sa na nás nelepí :D  Možno sa zdá, že dva týždne takejto dovolenky je málo, za seba hovorím,  že mi to úplne stačilo. Emocionálne a psychicky oddýchnutá , aj vyčerpaná. Niet divu po tých nehodách som sa už celkom tešila na našu staručkú Európu, na podnebie na, ktoré je moje telo zvyknuté.

Predposledný deň sme ešte zvládli jeden výlet za žirafami. Splnil sa mi sen, obdivujem tieto zvieratá . Napriek tomu, že nám rozbúrené more neumožnilo dve zastávky, safari ma nesklamalo. 

S odstupom času, keď si v pohodlí domova spracúvam zážitky, viem, že to bola úchvatná dovolenka. Každá naša cesta  je niečim jedinečná. Filipíny boli skvele. Aj keď sme skoro celú dovolenku strávili na lodi aspoň nás neboleli chrbty z toľkého  cestovania s batohom na pleciach. Nie som si istá, či je to výhoda alebo nevýhoda no určite to odporúčam zažiť každemu na vlastnej koži.  Prípadne si pozrite video ako sme to zažili my :D

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.


Už ste čítali?